Nebudujeme tu fínsky systém,
nie je to môj či jeho plán.
Je to náš plán

Aká je vaša hokejová história?

„Pochádzam zo severu Fínska a s hokejom som začínal ešte na otvorených klziskách. V šestnástich som prvý raz nastúpil medzi seniormi, bolo to v druhej lige. Hral som aj popri štúdiu na športovej univerzite, nebol som profesionálom.
Pre slovenský hokej pracujete už viac ako rok a pol. Ako k tomu prišlo?
„Prvýkrát ma oslovili vo februári 2017, keď bola vo Fínsku delegácia zo Slovenska. Vtedy som bol šéfom vzdelávania trénerov vo Fínsku. Ľudia z vedenia slovenského hokeja boli predtým v Amerike aj vo Švédsku, aby videli, ako pracujú niektoré kluby.
O ich návšteve vo Fínsku som veľa nevedel, ale požiadali ma, aby som im predstavil fínsky systém. Predtým som dlho spolupracoval s Erkkom Westerlundom (bývalým úspešným trénerom fínskej reprezentácie – pozn. red.). On im zrejme odporučil, že by som mohol mať know-how, ktoré slovenský hokej hľadá.”

Aké sú tie ciele?

„Snažíme sa vytvoriť efektívnejšie prostredie pre hráčov a pre každého, kto sa v slovenskom hokeji pohybuje. Snažíme sa posunúť prácu trénerov. Kľúčová otázka je, ako priviesť k hokeju viac detí. A keď ich už získame, ako ich máme vychovávať. Riešime vzdelávanie trénerov, systém udeľovania licencií, zmeny v systéme súťaží, akadémie, celý koncept výchovy hráčov.“

Znie to pekne, ale hokejové prostredie na Slovensku nie je veľmi vľúdne, nerado počúva rozumy zo zahraničia a je rozhádané. Ako ho vnímate vy?

„Každý má názor na všetko. Ľudia na seba útočia. Pýtajú sa – ako nám nejaký Fín môže pomôcť? Veď Fínsko sa kedysi hokej učilo od Československa. To je vo vašej kultúre typické správanie. Všetko je založené na názoroch jednotlivcov. Časť toho zrejme vychádza aj z hrdosti. My to všetko vieme, veď Československo či neskôr Slovensko bolo hokejovou veľmocou.
Ale poznáme to aj z biznisu – takýto druh hrdosti položil Nokiu. A podobne dopadlo mnoho veľkých spoločností, keď si ich vedenie myslelo, že vie všetko. Zvyčajne to znamená, že vás čakajú ťažké časy. Každá spoločnosť by mala byť neustále otvorená novým poznatkom.“

Zaskočila vás mentalita Slovákov a ich odpor k zmenám?

„Pociťujem nejaké rozdiely. Súvisí to s dôverou. Stretol som sa často s alfa mentalitou, že ľudia musia mať názor na všetko a musia mať pravdu. To je veľká výzva, keď chcete budovať dôveru a priviesť ľudí k tomu, aby pracovali spoločne. Dosť sa to líši oproti Škandinávii. Aj tam ľudia medzi sebou bežne nesúhlasia, ale s rešpektom. A diskutujú o tom.

Nemali ste chuť zbaliť sa a vrátiť sa domov?

„Mám rád, keď sa dostanem mimo svojej komfortnej zóny. Sám sa môžem učiť a zlepšovať v situáciách, ktoré nie sú jednoduché. Ale musím priznať, že aj keď som mal medzinárodné skúsenosti, nedokázal som si dopredu predstaviť všetky výzvy, ktorým budem čeliť.“

Darí sa vám s tou alfa mentalitou niečo robiť?

„Ide o dôveru. Ak si ľudia dôverujú a spolu sa snažia posunúť dopredu, budú sa diať dobré veci. Bez toho je všetko oveľa zložitejšie. Preto sa pri celom tomto procese snažíme nastoliť v hokejovej komunite dôveru.

Pracujeme s dobrými úmyslami a vieme, že robíme zmeny, ktoré sú nevyhnutné. Potrebujeme sa posúvať dopredu s rešpektom k ľuďom, ktorí nevidia veci rovnako, a zároveň hľadať spôsoby, ako to prekonať. V skutočnosti záleží len na tom, či dokážeme využiť naše vedomosti na pomoc iným ľuďom. O to sa snažíme. Keď spoločne niečo vybudujete, ľudia sa zrazu prestanú pýtať spôsobom, akým by sa pýtali predtým.

Potrebujeme systematicky pracovať na problémoch, a nie reagovať na občasné názory niekoho, kto vlastne ten proces ani nepozná. Vždy bude nejaký odpor k zmenám, ale vnímam to tak, že by sme nemali strácať svoju energiu. Mali by sme sa sústrediť na to podstatné. A postupne, keď sa zmeny začnú prejavovať, bude sa zväčšovať aj skupina ľudí, ktorí budú mať rovnaký cieľ.“

Spomínali ste, že fínsky hokej sa v minulosti učil od československého. Teraz Fínsko produkuje množstvo kvalitných hráčov a má úspechy, kým slovenský aj český hokej zaostávajú. Prečo sa to otočilo?

„Fínsko bolo od sedemdesiatych rokov otvorené vonkajším vplyvom. Najskôr k nám prichádzali tréneri z Československa, potom zo Sovietskeho zväzu. Snažili sme sa byť otvorení a to nám ostalo. Každý dobrý systém musí byť otvorený, aby chápal, ako sa šport vyvíja, aké sú požiadavky moderného hokeja na tímy a jednotlivcov.
A zároveň musí zohľadňovať novinky, ktoré zisťujeme o osobnostnom rozvoji človeka. Nepozerať sa len na špecifické hokejové zručnosti, ale brať do úvahy širšie súvislosti. Svet sa mení a spôsob, akým sme pracovali pred dvadsiatimi či tridsiatimi rokmi, treba prehodnotiť.

Je už veľa poznatkov o tom, že jednosmerný autoritatívny prístup, pri ktorom je hráč pasívnym objektom, nie je efektívny. Nefunguje to v škole, v športe a už ani v biznise. Treba prijať nové informácie a prístup, ako sa dopracovať k tomu, aby sa ľudia cítili lepšie vo svojich životoch, v športovej či pracovnej kariére. Ale v športe tomu často nie sme otvorení.“

Vravíte, že Fíni boli otvorení vplyvom zo zahraničia. Znamená to, že Slováci sa pred svetom uzavreli? A platí to stále?

„Nemám dostatok poznatkov, aby som mal jasný názor. Ale keď sme začali so zmenami v slovenskom hokeji, stále bolo veľa ľudí, ktorí vraveli – všetko tu funguje dokonalo a nič netreba meniť. Takže zjavne máme inú predstavu.
Množstvo informácií o hokeji, ktoré sú známe už dlhý čas, sa na Slovensku z nejakého dôvodu neakceptujú alebo neuplatňujú. Je to podobné, akoby sme sa uspokojili s tým, že lekár používa rovnaké lieky a liečbu ako pred tridsiatimi rokmi. Napriek tomu, že už máme k dispozícii oveľa lepšie spôsoby ako pomôcť pacientovi.
Veľká vec je podľa mňa znalosť jazykov. Vo Fínsku každý ovláda angličtinu. Sami nabádame trénerov, aby hľadali najnovšie poznatky. A tie sú vo všeobecnosti na globálnej úrovni dostupné v angličtine. Ak ľudia nevedia po anglicky, prichádzajú o veľa.

Na Slovensku a vo východnej Európe je navyše silné akademické prostredie. Množstvo publikácií vytvára úzka skupina ľudí a len vo vlastnom jazyku. Potom to dopadne tak, že veci, ktoré boli zistené už dávno, sa na Slovensku v trénovaní stále nepoužívajú.“

Raz ste povedali, že mnoho slovenských trénerov, ktorí tú prácu robia 30 rokov, nemá 30-ročné skúsenosti, ale iba ročnú skúsenosť, ktorú opakujú tridsať rokov. Veríte, že môžete pohnúť s ich hrdosťou, odporom k zmenám a s presvedčením, že všetko robia dobre?

„Ak by som tomu neveril, asi by som tu nebol. Nejde však len o trénerov, ale o celé prostredie. Niekedy mi tréneri povedia, že rozumejú tým zmenám, vidia ich zmysel, ale cítia, že keby zmenili svoj prístup, boli by bez práce, lebo by nenaplnili očakávania manažmentu klubov alebo rodičov. Potrebujeme aj podporu okolia.
Nejde len o športový systém. Musíme sa vyrovnávať so systémom v celej krajine. Musíme vzdelávať trénerov, ale zároveň im musíme vytvoriť lepšie podmienky, lebo teraz majú tri zamestnania. Hokej nie je v spoločnosti izolovaný. Ľudia sú ovplyvnení vzdelávaním a celkovým prostredím v krajine a v istom momente to musíte brať do úvahy.

Keď sme začínali vo Fínsku, pomohli nám zmeny vo vzdelávaní, podporovali nás firmy s know-how o biznise či riadení. To je dôležité, aby ste uspeli. A úprimne, na Slovensku zatiaľ takú podporu spoločnosti necítim. Vplyv hokeja je limitovaný, ale rásť bude iba vtedy, ak najprv sami medzi sebou dokážeme pochopiť a uskutočniť zmeny. Je to dlhý proces.

Často hovorím, že môžem pomôcť postaviť dom, ale domov si z neho musí spraviť slovenská hokejová rodina. To nemôže prísť zvonka. Už sú kluby, ktoré tomu rozumejú a snažia sa budovať svoju stratégiu založenú na trochu iných princípoch. Vzhľadom na výsledky, ktoré už máme, cítim, že je to možné. Ale tiež si uvedomujem, že to chce čas.“

Takže sa spoliehate na to, že niektoré kluby začnú so zmenami a keď budú úspešné, pridajú s ak nim ďalšie?

„Áno. Ľudia mi hovoria, že na Slovensku potrebujete príklad. Preto som rád, že niektoré kluby s tým už začali. Samozrejme, snažíme sa o tom hovoriť so všetkými, ale nemôžete pomôcť niekomu, kto pomoc nechce. Preto potrebujeme agentov tejto zmeny, ktorí rozumejú tomu, čo robíme a ich príklad a skúsenosti pomôžu rozšíriť tieto informácie.“

Ktoré kluby so zmenami už začali?

„Banská Bystrica prepracúva celú stratégiu práce s mládežou, Trenčín je na tom podobne. Veľa klubov zatiaľ z rôznych dôvodov uplatňuje len časť zmien.“
Čo považujete za najdôležitejšie z toho, čo sa vám už podarilo dosiahnuť?
„Hlavná vec je, že sme prestavali systém vzdelávania trénerov a udeľovania licencií. Beží s veľmi dobrou spätnou väzbou. Priniesli sme do vzdelávania veľa nových poznatkov, ktoré cez regionálnych inštruktorov prenášame do praxe, do klubov. Vznikol tréningový portál, kde je veľa príkladov pre trénerov, ako majú trénovať, budú dostávať spätnú väzbu.

Spravili sme zmeny v systéme súťaží, v mnohých oblastiach sme sa posunuli dopredu, ale stále je veľa vecí, na ktorých pracujeme. Je mi jasné, že ak nevyriešime niektoré dôležité otázky súvisiace s podmienkami pre hráčov bez toho, že manažéri a rodičia porozumejú tomuto konceptu, nemusí nám to príliš pomôcť.“
Ako dlho potrvá, kým bude na Slovensku moderný a fungujúci systém práce v hokeji a kým to prinesie napríklad úspechy na medzinárodnej scéne?

„Nejaké zmeny sa už prejavujú, na iné treba viac času. Na dosahovanie úspechov na medzinárodnej úrovni potrebujeme desať až pätnásť rokov. Závisí to aj od toho, v akej forme budú pokračovať procesy, ktoré sme začali.“

Vy však o pár mesiacov odídete.

Bolo by však ťažké povedať – končím so všetkým. Preto ak procesy, ktoré sme nastavili, budú pokračovať a moja práca vo Fínsku mi to dovolí, rád budem pomáhať naďalej.