Ak chce byť dieťa dobrý
hokejista, musí to vychádzať
z jeho vnútra

Vybral si cestu, na ktorej túži pomôcť rozvoju mládežníckeho hokeja.

„Mrzí ma, že deti nemajú podmienky pre naplnenie potenciálu. Každé z nich má nejaký,“ vraví bývalý elitný útočník.

Nedávno sa stal štatutárom občianskeho združenia pre mládež, v Banskej Bystrici bude mať na starosti kompletnú pyramídu od prípraviek až po juniorku.

Prečo vás to viac tiahne k mládeži?

Rád by som pomohol vytvoriť také prostredie, aby deti mohli naplniť svoj potenciál. Pretože každé dieťa nejaký v sebe má. Viem, že som miloval hokej, žil som ním 24 hodín denne. V tej dobe som mal vytvorené dostatočné podmienky.

Mám pocit, že niekedy pre deti nevytvárame ideálne prostredie pre naplnenie ich cieľov. Chcem pomôcť tomu, aby sa to zmenilo. Kvôli deťom je mi ľúto, že sa to u nás zatiaľ nedeje.

Je práca s mládežou náročnejšia ako práca s dospelými?

Momentálne robím veľa nových vecí, s ktorými som doteraz nemal skúsenosti. Učím sa za pochodu a niekedy sa skutočne cítim ako prvák na základnej škole. V tomto smere je to pre mňa náročné. Avšak zrejme tak to funguje, keď človek ukončí jednu kariéru a púšťa sa do ďalšej. Začínam od nuly, ale baví ma to.

Aké sú najväčšie prekážky, s ktorými sa stretávate ako funkcionár v mládežníckom hokeji?

Najväčším problémom je nedostatok financií, respektíve spôsob, akým sa u nás financuje mládežnícky šport. Mládežnícke kluby nemajú dostatočný marketingový potenciál a aj preto sa im veľmi ťažko napĺňajú rozpočty. Ďalšou prekážkou je nedostatočná infraštruktúra. Problémom je aj spôsob, akým pracujeme v kluboch a zmýšľanie niektorých ľudí.

Nie sme dostatočne otvorení novým myšlienkam a inováciám, ktoré by sme mali zapracovávať do tréningové procesu. Stále veríme, že to, čo sme robili doteraz, sme robili dobre. Nepozeráme sa ďalej a potom nám niekedy ujde vlak. Aj v tomto sa musíme zlepšiť.

Je súčasťou slovenskej nátury, že si nenecháme poradiť?

Máme pocit, že veľa rokov sme boli dobrí, tak čo nám má kto radiť. Na druhej strane si myslím, že veci v tomto smere sa zlepšujú. Ľudia sa viac začínajú otvárať a riadiť sa novými myšlienkami. Zlepšuje sa to, ale stále sme ťažkopádni v hľadaní nových foriem, ako vytvárať deťom vhodné a dostatočné prostredie.

Aké ďalšie chyby robíme pri výchove mládeže?

Mali sme tu fínskeho odborníka Jukku Tiikkaju. Povedal, že dôležitá zložka pri vzdelávaní trénerov, ktorú sme u nás vôbec nemali, bol osobnostný rast koučov i hráčov. Táto psychologická časť procesu nám chýbala. Sme stará škola.

Postupne sa to mení, pribúda trénerov, ktorí na sebe pracujú. Avšak stále je u nás veľa koučov, ktorí sa k deťom správajú príliš autoritatívne. Deti žijú v inej dobe a systéme a preto aj prístup k nim by sa mal zmeniť.

Platí, že pri vytváraní zdravého prostredia pre rozvoj mladých športovcov je nevyhnutná aj práca s rodičmi?

Áno, dokonca je to jedna z kľúčových vecí. Rodič je ten, kto privedie dieťa do klubu a potom s ním strávi väčšinu času. Dieťa môže prísť dva-trikrát do týždňa na tréning, ale potom je buď v škole alebo s rodičmi.

Za ten krátky čas v klube sa dá naučiť zopár vecí. Osveta rodičov je dôležitá, pretože formuje ich potomka. Mali by ho naučiť, prečo sú šport a fyzická aktivita dôležité. Nielen zo športového, ale aj zo zdravotného hľadiska.

Je častou chybou skorá špecializácia, respektíve fixácia dieťaťa na profesionálny hokej? Nemali by sa deti venovať viacerým športom a potom si vybrať?

Aj to je jeden z dôležitých faktorov, ktoré na Slovensku nerobíme dobre. Je to aj príčina toho, že už nevychovávame toľko vrcholových športovcov, nielen hokejistov. Keď má dieťa sedem či osem rokov, už vtedy vyzerá ako profesionálny športovec. Avšak keď má štrnásť či pätnásť, hokeja už má plné zuby. Je jednosmerne zamerané či vyhorené. Nemá ideálny pohybový vzorec, pretože hokej je veľmi jednostranný šport.

Ak nerobí aj iné športy či kompenzačné veci, potom telo nie je v poriadku už vo veľmi skorom veku. Trpí najmä zdravotná stránka. Veľmi sa mi páči, ako to robia vo Švédsku. Najskôr vychovávajú osobnosť, následne atléta, až potom hokejistu. U nás je to tak, že ideme hneď tvoriť hokejistu. Niekedy sa to podarí, ale za akú cenu? Dieťa nemá radosť zo športu, robí to len z akejsi zotrvačnosti.

Zmení sa to niekedy na Slovensku?

Viaceré kluby už začali pracovať týmto smerom. Avšak na výsledky si musíme počkať. Ak to menia u sedemročných hokejistov, zmena sa prejaví za osem rokov. Je to dlhodobý proces, ktorý platí špeciálne pri práci s mládežou a nedá sa oklamať. Je to maratón, ktorý si vyžaduje trpezlivosť. Rozbehli sme kampaň Nechajte nás hrať sa.

Ak chce byť dieťa dobrý hokejista, musí to vychádzať z jeho vnútra. Nie z vonkajšieho prostredia – od trénerov či rodičov. Deti treba naučiť, aby mali vášeň. Potom sa samé rozhodnú, koľko chcú športu obetovať a venovať sa mu.

Telefóny a tablety majú aj vo Fínsku, napriek tomu tam vychovávajú šikovných hokejistov. V čom je to na Slovensku iné?

Je to niečo, čo je súčasťou našej spoločnosti, ako aj toho, čo šport pre ňu znamená. U nás šport vnímame ako vrcholovú či profesionálnu činnosť. Kvalita hokeja sa u nás meria podľa toho, aké výsledky má reprezentácia alebo koľko hráčov máme v NHL. Avšak šport je životný štýl. Celý proces sa začína v rodinách.

Závisí to od toho, ako využívame čas. Niekto ho trávi v prírode či na ihrisku, iný zase v nákupných centrách alebo doma na gauči. Štát a vláda si musí uvedomiť, že šport nie je len na vrcholovej úrovni. Samozrejme, aj ten je dôležitý, lebo vytvárame vzory pre mládež. Ale dôležitejší je šport masový a rekreačný, ktorý je pre všetkých. Práve v tom máme obrovské nedostatky – vo financovaní, osvete či prístupe kompetentných.

Dočkáme sa, že to u nás niekedy bude inak?

Ak si štát uvedomí, že šport je dôležitý, potom môže vytvoriť systém financovania a infraštruktúry. Všetko je o prioritách. Ak budeme mať zdravú spoločnosť, ušetríme financie v zdravotníctve. Zároveň platí, že spoločnosť na to musí byť pripravená. Pretože sa stane, že postavíme halu a ľudia sa pýtajú, prečo stojí štadión, ak nie sú peniaze na nemocnice.

Samozrejme, zdravotníctvo by mala byť priorita, ale potom sa dostávame do začarovaného kruhu. Ak neinvestujeme do športových a pohybových vecí a potom vznikne spoločnosť, ktorá bude nezdravšia a následne budeme musieť dať do zdravotníctva ešte viac peňazí. Dôležitá je osveta. Treba o tom veľa hovoriť a snažiť sa zmeniť systém.